Martin Kukučín
Ani jeden zo slovenských spisovateľov v minulosti nemal taký pohnutý život ako Martin Kukučín, vlastným menom MUDr. Matej Bencúr (1860-1928). Kukučín začal tvoriť v jasenovskom prostredí. Už v roku 1883 uverejnil v Národných novinách svoju prvú poviedku Na hradskej ceste. Dedinské zvyky a obyčaje tvoria rámec jeho poviedok Na jarmok, Dedinský jarmok, Na Ondreja, Hody. V nich sa autor snaží už o realistickú kresbu postavy, nedokáže ju však ešte zasadiť do širšieho dejového a kompozičného rámca. Čiastočne sa mu to darí v poviedkach Panský hájnik, Z teplého hniezda a najmä v Rysavej jalovici. V poviedke Rysavá jalovica (1885) humorné dejové situácie vyplývajú z komického charakteru ústrednej postavy Adama Krta a zároveň ju dokresľujú. Kukučínov humor je plný láskavosti a súcitu s ľudskými slabosťami. Hoci Adam Krt svojím výzorom je smiešna figúra, hoci sa v rôznych situáciách správa komicky, predsa len cez túto komickú stránku jeho charakteru a konania preniká ľudskosť a dobrota. V čase pražských vysokoškolských štúdií pokračoval Kukučín v tvorbe. Oboznamoval sa tu s českou i svetovou literatúrou i novými myšlienkovými prúdmi (tolstojizmus, darvinizmus, pozitivizmus), čo zanechalo stopy aj v jeho dielach. Najintenzívnejšie sa vyrovnával s mravnou stránkou Tolstého učenie. V polemike s Tolstým a na pozadí tradičného chápania slovenskej dediny, rozkladanej kapitalistickými vzťahmi, rodila sa spoločensko-mravná koncepcia spisovateľa. Mohli by sme ju charakterizovať ako vieru v mravné hodnoty prostého človeka, schopnú preklenovať spoločenské protiklady doby. Zároveň sa prehlbuje sociálny kriticizmus v tvorbe spisovateľa i metóda výstavby charakterov budovaná už na analýze spoločensko-triednej podstaty ľudských vzťahov. Vidíme to vo viacerých prózach tohto obdobia, ale najmä v poviedkach Neprebudený, Keď báčik z Chochoľova umrie, Dies irae a Na podkonickom bále. V poviedke Neprebudený (1896) rozvíja autor tragický príbeh mrzáka, dedinského husiara Ondráša Machuľu, ktorí sa stal obeťou vybájenej lásky k peknej gazdovskej dievčine Zuzke Bežanovie. V Ondrášovi Machuľovi zobrazil Kukučín z hlbokým porozumením typ vyrastajúci z najbiednejších sociálnych vrstiev dediny. Humorno-satirický charakter má Kukučínova poviedka Keď báčik z Chochoľova umrie (1890). V protiklade s časťou slovenskej prózy, ale najmä s dielom S. H. Vajanského, zachytil v nej úpadok zemianstva i jeho neschopnosť zasahovať do osudov vlastných i do osudov národa. V poviedke reprezentuje zemianstvo pán Aduš Domanický z Domaníc. Jeho charakter je v podstate tragický a autor využíva na jeho vykreslenie paradox a iróniu. Aduš navonok vystupuje ako pyšný a majetný zeman, no v skutočnosti sa jeho kaštieľ rozpadá a majetok hynie. Proti nemu stojí Ondrej Tráva, priekupník a podnikateľ, ktorí má všetky znaky svojej triedy : dravosť a bezohľadnosť v získavaní peňazí, schopnosť špekulácie pri zhŕňaní majetku. Ešte i jeho sny sú príznačné pre tento novorodiaci sa sociálno-spoločenský typ. Tráviovi sa sníva, že sa všetci ľudia menia na ovce, on ich strihá a vlnu odosiela v plných vagónoch. Kukučínovi imponuje Trávova životaschopnosť, no jeho irónia stíha aj tento nový typ egoistického podnikateľa „ z ľudu“. Kukučínovi sa práve konfrontáciou týchto dvoch protikladných spoločenských typov, upadajúceho zemana Aduša Domanického a podnikavého kupca – špekulanta Ondreja Trávu podarilo zachytiť tendencie spoločenského vývinu doby. Rozvitejší typ Ondreja Trávu nachádzame v postave úžerníka starého Sýkoru z poviedky Dies irae (Dni hnevu, 1893). Nastolil v nej závažný problém doby : peniaze sa stávajú rozhodujúcim faktorom v živote rozvíjajúcej sa buržoáznej spoločnosti a podmieňujú v podstatnej miere ľudské myslenie i konanie. Cez túto postavu odsudzoval spisovateľov javy, ktoré prinášal kapitalizmus na slovenskú dedinu. Najvýznamnejšou prácou zo študentského cyklu je poviedka Mladé letá (1889). V nej vytvoril jedinečný, neopakovateľný lyrický obraz mladosti, hýriacej citovými vzruchmi a zápasmi. Novela sa viaže k prostrediu revúckeho gymnázia. Na jemnom charakterovom kontraste oktavána Miška Jahodu a septimána Ferka Putorisa doplnenom o lyrický obraz dospievajúcej Eleny a o komickú figúru jej rozmaznaného brata Petríka Zvarinu podarilo sa autorovi vyčariť poéziu študentského života. Vrchol Kukučínovej tvorby z bračského obdobia predstavuje dvojzväzkový román Dom v stráni (vychádzal na pokračovanie v roku 1903-1904 v časopise Slovenské pohľady). V centre románového príbehu stoja dve rodiny – rodina starého „težaka“ Mateho Beraca spod Grabikova a rodina statkárky „šory“ Anzuly. Vzťah oboch rodín sa v románe komplikuje láskou mladého statkára Nika Dubčiča k težakovej dcére Katici. Mate Berac je rozumný a rozvážny sedliak, preto ho láska dcéry Katice trápi. Kolízia ľúbostného vzťahu medzi Katicou a Nikom sa začína tam, kde Nikovo citové vzplanutie dostáva sa do protikladu s Katicinou vypočítavosťou a vtedy, keď u Katice vzrastá vnútorné presvedčenie o pevnosti a istote Nikovej lásky, začína u neho postupná citová dezilúzia, spôsobená rozumovou úvahou. Cez uvedený ľúbostný príbeh odhaľuje nám spisovateľ základnú dynamiku spoločenského procesu, charakterizovanú rozpadom rodového patriarchálneho života sedliactva stelesneného v type Mateho Beraca a jeho rodiny i splývaním statkárstva s podnikateľskou buržoáziou, ktorej životaschopnosť v obraze vypočítavého, rozumove založeného Zandomeho. Princíp irónie v charakteristike tejto postavy svedčil o odstupe autora od spoločenskej triedy ňou reprezentovanej a tiež o neviere autora v jej pozitívne poslanie. Konflikt románu sa už nerieši harmonicky, spisovateľ spoznáva, že život súvekej spoločnosti je čím ďalej tým komplikovanejší a sociálne rozpory výraznejšie. Preto sa častejšie objavujú aj jeho úvahy nad stavom spoločnosti, ktoré prehlbujú monologizujúci charakter jeho rozprávania. V čase pobytu v Južnej Amerike vytvoril spisovateľ päťzväzkové dielo Mať volá (vyšlo až v r. 1926-1927). V románe načrtol životné osudy chorvátskych vysťahovalcov, ich zápas o živobytie i neutíchajúcu túhu po domove. Romány Lukáš Blahosej Krasoň (1929) a Bohumil Valizlosť Zábor (1930) čerpajú z histórie štúrovského hnutia. Dramatické práce M. Kukučína (Komasácia, Bacúchovie dvor) sú poznačené epickou rozpravnosťou, charakterovou drobnokresbou i nedostatkom vyostreného dramatického konfliktu a nedosahujú úroveň jeho prozaických diel. Vo svojich prvých cestopisoch V Dalmácii a na Čiernej hore a Rjeka – Rohič – Záhreb spracúva spisovateľ dojmy z prímorských miest i z návštevy Čiernej hory. V americkom prostredí začal písať Kukučín trojzväzkový cestopis Prechádzka po Patagónii. Svojim umeleckým dielom prispel M. Kukučín k zdemokratizovaniu a zmodernizovaniu slovenskej literatúry. Jeho rozsiahla prozaická tvorba podmienená domácim literárnym vývinom, rovnako ako európskymi myšlienkovými a umeleckými prúdeniami, smerovala do zobrazenia jedinca, dedinského kolektívu k problémom tried, národného spoločenstva a k otázkam všeľudským. Je vnútorne zložitá a protirečivá, a to napriek zdanlivej prostote a jednoduchosti. Poznačil ju hlavne rozpor medzi sociálno-mravnými zložkami spisovateľovho svetonázoru a dynamickým spoločenským vývinom. Spočiatku do centra svojich poviedok, čŕt, kresieb, noviel a románov včleňoval mnohotvárny a bohatý život dedinského ľudu, urobiac s prostého človeka, stojaceho predtým na periférii záujmu spisovateľa, hlavného hrdinu realistickej literatúry. Veril v jeho nezničiteľnú silu a budúcnosť, odtiaľ vyvieral jeho svojský humor, demokratizmus i sociálno-kritický akcent jeho diela. Myšlienkové prúdy i spoločenský vývin však prinášal do vedomia spisovateľa mnoho nepokojov a vnútorných kríz, čo sa výrazne prejavilo aj v reflexívnych častiach jeho prozaického diela, najmä z posledného obdobia. Kukučínovo dielo završuje prvú etapu vo vývine slovenskej realistickej prózy.