Ján Smrek
Ján Smrek (vlastným menom Ján Čietek, 1898) prispel výrazným podielom k obohateniu slovenskej poézie o nové básnické videnie sveta. Aj básnické začiatky Jána Smreka sú spojené z domácim a európskym symbolizmom. Motívy smútku a depresie, ktoré boli príznačné pre Smrekovu prvotinu Odsúdený k večitej žízni (1922), čoskoro ustúpili a ich miesto zaujali kladné životné pocity, ako o tom svedčia jeho nasledujúce zbierky Cválajúce dni (1925), Božské uzly (1929) a Iba oči (1933). Nositeľom kladných životných hodnôt sa stala básnikova žena. Láska k žene prehĺbila básnikovo zmyslové vnímanie skutočnosti a priviedla ho k dobrodružnému objavovaniu nepreberných krás sveta a života. Touto stránkou svojej tvorby sa stal Ján Smrek hlavným predstaviteľom vitalizmu (lat. vita = život) v medzivojnovej poézii. Smrek už v prvej fáze svojej tvorby vytvoril aj obsiahlu, cyklicky komponovanú skladbu Básnik a žena (1934), ktorá sa radí medzi klenoty slovenskej ľúbostnej lyriky. Ako vidieť z názvov jednotlivých častí – V zasneženom parku, Pokračovanie jarné, Letná noc vo vode, Padajú listy – v skladbe Básnik a žena použil autor ako kompozičnú schému striedanie ročných dôb. K pôvodnému jadru skladby pripojil neskôr ako ďalšiu časť kapitolu Po desiatich rokoch. Na malom epickom príbehu sa podarilo Smrekovi v skladbe Básnik a žena umelecky účinne vysloviť popri zmyslovom očarení aj svojráznu filozofiu ľúbostného citu. Zbierkou Zrno (1935) sa zavŕšilo vitalistické obdobie Smrekovej tvorby. Básnik sa priklonil k istotám rodnej zeme, k domovu. K novému obratu v Smrekovom videní a umeleckom stvárňovaní skutočnosti došlo v tragických rokoch druhej svetovej vojny. Svedčia o tom jeho dve obsiahle zbierky Hostina (1944) a Studňa (1945) motivované odporom voči fašizmu a obranou ľudskosti. V Hostine, ktorá vyšla ešte v čase vojny, sa autor musel obmedziť na alegoricko-symbolické prostriedky básnického vyjadrenia. Zbierka Studňa, vydaná po oslobodení, obsahuje básnikovu priečinkovú tvorbu z obdobia slovenského štátu. Viaceré básnické skladby z nej, napríklad Praha 1942, Vltava, Stalingrad 1942, ostanú trvalým dokladom o pokrokovej humanistickej orientácii básnika i podstatnej časti slovenskej poézie v čase fašistického útlaku. Po roku 1945 sa Ján Smrek opäť vrátil k subjektívnej motivácii, k básnickým reflexiám a k objavovaniu krás v ľudskom živote i v prírode, a to v zbierkach Obraz sveta (1958), Struny (1962) a Nerušte moje kruhy (1965). Smrekov verš v týchto zbierkach – podobne ako v celej jeho poézii – je rytmicky plynulý, melodický. Výber zo Smrekovej lyriky vyšiel pod názvom Moje najmilšie (1972). Svoje životné skúsenosti, ako aj náhľady na umenie a poéziu stvárnil autor v autobiografickej knižke (a. = vlastný životopis) Poézia moja láska (1968). Venoval sa veršovanej tvorbe pre deti. V prekladoch priblížil slovenským čitateľom diela význačných básnických osobností – FrancoisaVillona, Alexandra S. Puškina a iných.