Božena Němcová
Významné miesto v českej obrodeneckej literatúre zaujala Božena Němcová (1820-1862). Jej život bol veľmi rušný. Osobné prežívanie biedy ju urobilo veľmi citlivou k sociálnym otázkam a vyvolalo v nej túžbu po ľudskejšom a spravodlivejšom živote, čo sa odzrkadlilo v jej diele. Veľmi sústredene sledovala český národný život a uvedomovala sa vlastenecky najmä pod vplyvom svojej babičky Magdalény Novotnej. Pobyt v Balážskych Ďarmotách jej umožnil poznať Slovensko a zoznámiť sa s poprednými slovenskými spisovateľmi (Samo Chalupka, Janko Kráľ a Sládkovič a iný). Jedna z mála českých kultúrnych pracovníkov pochopila význam uzákonenia spisovnej slovenčiny. Poznávala Slovensko a jeho ľudovú slovesnosť, z čoho vznikla zbierka Slovenské pohádky a pověsti (1857-58). Neskôr niektoré podnety zo Slovenska spracovala beletristicky (Pohorská vesnice, Chyže pod horami) a národopisne (Obrazy zo života Slovenského). Poviedkovou tvorbou a národopisnými štúdiami si Němcová pripravovala cestu na dosiahnutie vyšších cieľov v literatúre. V poviedkach rieši spoločenské otázky, pričom vyslovuje nejeden kritický súd na adresu vládnucich tried. Ustavične hľadala taký typ človeka, ktorý by bol schopný predstaviť to všetko ušľachtilé, čo je v ľude. Tak sa zrodilo jej základné dielo Babička (1855), ktoré je zavŕšením rozvíjania obrodeneckých ideálov. Obraz Babičky vytvorila v čase, keď ju „omrzelo na světě žít“ (smrť syna, policajný útlak). Kniha vznikla z vlastných spomienok, ktoré doplnila osobným poznaním ľudového života. Lenže Němcovej Babička nepredstavuje len minulý svet, ale vidíme v nej dokonalého človeka, akého potrebuje spravodlivá ľudská spoločnosť. Popri Babičke sa dôstojne radí medzi hodnoty pokrokového kultúrneho dedičstva jej poviedka V zámku a v podzámčí (1856). Jadro poviedky tvoria ostré protiklady dvoch spoločenských vrstiev meštianstva a robotníkov. Život chudobného ľudu je veľmi biedny v porovnaní zo spôsobom života bohatých. V daných pomeroch sa venuje väčšia starostlivosť zvieraťu ako chudobe, ktorá umiera hladom. Spisovateľka si uvedomuje tento neznesiteľný stav. Nevidí však, žeby bolo v moci ľudu tento stav zmeniť. Domnieva sa, že túto zmenu uskutoční buržoázia, ak sa mravne obrodí. Kritické ostrie poviedky nasadené na začiatku sa zlomilo a záver je zmierlivý. Aj v ostatných dielach Němcovej vidieť jej hlboký vzťah k ľudu a súcit s jeho utrpením. Hlboká viera v tvorivé hodnoty ľudu a v jeho mravnú neporušenosť umožnili jej vyvolávať takú atmosféru, ktorá aj v neskorších rokoch pomohla udržať národné povedomie v správnej rodine.