Rodičia na mňa nemali čas
Už ako malá som pocítila bolesť, keď som potrebovala objať či postískať, ale moji rodičia nemali na mňa čas. Vtedy som si povedala, že to skúsim prekonať a vydržať. Ale akokoľvek som bola dobrá, nikdy nemali na mňa čas.
Keď so začala chodiť do školy, deti ma začali odsudzovať. Asi kvôli chudobe. Nemala so vtedy nikoho. Rodičia a sestry sa na mňa vykašľali. Môj život nestál za nič. Namiesto objatia som sa pozerala na otca, ako bije mamu a kričí na ňu. Všetko bolo pre mňa beznádejné, bolo ťažké nájsť si kamošku či kamaráta. Vôbec som nevedela, čo to je, mať niekoho rada. Nemala som nič, čo by ma dokázalo potešiť. Začala som nenávidieť celý svet, bolo mi do plaču. Prosila som Boha o pomoc, prosila som ho, aby mi dal aspoň trocha šťastia či lásky rodičov. Závidela som všetkým, ktorí mali dobrých a spoľahlivých rodičov. Nemohla som sa s rodičmi podeliť ani o svoje úspechy v škole. Vôbec ich nezaujímala moja prvá čiarka v zošite či prvý správny výsledok... Keď som sa po dlhom trápení dostala do detského domova, konečne som mala niekoho, komu som mohla dôverovať a povedať všetko. Ale ešte stále som nemala ku všetkým dôveru. Keď ma chcel niekto objať, tak som ho nenávidela. Potom som však pochopila, že to k životu patrí, ale rodičia to pred nami skrývali..... Vtedy som ešte nevedela, prečo ma chcú tí ľudia v domove objať. Vôbec som tomu nerozumela, ale postupne som pochopila, že určite mi nechcú ublížiť. Keď som si však ku všetkým našla dôveru, začala som byť otravná. Strašne som chcela, aby sa so mnou každý rozprával. Chcela som im povedať, ako veľmi nám rodičia ublížili a ako ich zato nenávidím. S ľuďmi v domove mi však bolo tak dobre, že som pomaličky zabúdala na všetko minulé trápenie..... Všetko sa to zmenilo, keď som začala chodiť do školy. Všetci na mňa kričali, že som z decáku a že nemám rodičov. Zo začiatku mi to bolo jedno. Pomyslela som si, veď ich to po čase prejde, ak si ich nebudem všímať. Ja som vtedy bola rada, že mám aspoň niekoho, kto ma má rád. Ale bolo to horšie a horšie a zrazu som znovu pocítila bolesť. Ale tentoraz to bolo horšie, lebo som mala problém skamarátiť sa s deťmi z decáku. Znovu som sa trápila a vtedy som chcela zomrieť alebo sa prepadnúť niekde, kde už nikoho neuvidím. Nebavil ma ďalej takýto život..... A vtedy som sa skúsila pozhovárať s jednou vychovávateľkou. Najprv mi neverila, ale potom to povedala riaditeľke a ona to riešila. Dopadlo to tak, že som sa dostala na inú školu, na cirkevnú. Sú tam aj úplne iný učitelia a aj spolužiaci. Som rada, že tam som aspoň som bližšie k Bohu. Dlho však to dobro nevydržalo..... Z domova odišli moje obľúbené vychovávateľky a prišli nový ľudia, ktorých som vôbec nepoznala. Strašne som ich nenávidela, chcela som ich odtiaľto vyštvať, ale nepodarilo sa mi to, skôr sa naštvali oni na mňa. Dali ma do diagnostického ústavu, kde som musela znovu trpieť..... Nemala som tam nikoho, kto by ma vypočul alebo mi poradil. Boli tam rôzny ľudia, ktorí sa so mnou rozprávali, ale nemala som k nim dôveru a okrem toho mi neverili. Bolo to tam strašné! Potom som si tam našla frajera. Síce bol taký, že ma chránil, ale strašne ma podviedol a ja som zažila ďalšie sklamanie..... Konečne som však našla nový domov – svoju novú rodinu a nových rodičov, takzvaných „profirodičov“, a začala som odznova. Bývam u nich. Neviem, ako sa tu cítim, ale spokojnosť to nie je. Som však rada, že tu je niekto, kto si nájde na mňa čas. Postupne si zvykám na všetko, čo mi dáva život. Musím mať rada každú osobu, čo sa o mňa stará, lebo moji rodičia sa na mňa vykašlali. A nenaučili ma ani tie podstatné veci, ktoré doteraz neviem. Musím si vážiť všetko, čo mi kto dá. Veď život je boj a netreba sa naň sťažovať. Aj tak viem, že to už iné nebude. Musím si užívať život, veď som ešte mladá a snáď budem mať aj ja raz rodinu a postarám sa o ňu a o svoje deti, ktoré budem milovať nadovšetko.....